Bol jedným z legendárnych pilotov F1 a prezývku dostal od svojich súperov kvôli výraznému predkusu, živý vyviazol z ohnivého pekla, áno, reč je o bojovníkovi na dráhe, v podnikaní a so zdravotnými problémami, Nikim Laudovi, ktorý opustil nielen motoristický svet 20. mája 2019. Trojnásobný majster sveta vo formuli 1 sa popri svojom jazdeckom umení a tvrdého, avšak vždy spravodlivého závodenia na trati preslávil nadľudským úsilím a vôľou, vďaka ktorým sa po desivej nehode vrátil na trať a plnohodnotného života už po šiestich týždňoch. Niki Lauda, celým menom Andreas Nikolaus Lauda, sa narodil 22. februára 1949 vo Viedni. Vyrastal v bohatej rodine, ktorá od budúceho šampióna pretekov F1 očakávala, že bude pokračovať v rodinnej podnikateľskej tradícii. Aj preto so značným sklamaním privítala ambície mladého Laudu stať sa automobilovým pretekárom. Šoférovanie Laudovi učarovalo keď mal len 10 rokov. V 19-tich rokoch dostal prvé auto Mini Cooper S, ktoré sa stalo jeho neoddeliteľnou súčasťou.
V roku 1968 presadol do jeho závodnej varianty a zúčastnil sa prvého závodu. Na prvých pretekoch do vrchu sa vo svojej kategórii umiestnil na druhom mieste a Lauda zažíval stále väčšiu chuť víťaziť a posúvať sa vpred. V roku 1969 začal Lauda pretekať na okruhoch F5. Vtedy už celý život obetoval rýchlym autám a to aj na úkor školy. S kamarátom dokonca sfalšoval maturitné vysvedčenie a naplno sa snažil prebojovať na najslávnejšie okruhy. V roku 1970 sa posunul do súťaže F3, neskôr aj do F2 a jeho sen sa stále viac približoval. Problémom však naďalej ostávali financie, ktoré mu chýbali na to, aby sa mohol posunúť medzi elitu. Napriek nevôli jeho bohatej rodiny podporiť jeho jazdeckú kariéru sa nevzdal a požičal si v banke peniaze, za ktoré ručil vlastnou životnou poistkou a tak sa začal písať príbeh legendy.
Začiatky nemal ľahké, v roku 1971 sa Lauda konečne stal pretekárom najslávnejšej Formule 1. Prvé preteky absolvoval v domácom prostredí na Veľkej cene Rakúska, no po dvoch kolách musel zo závodu odstúpiť. Podobne neslávne pre rakúskeho pilota skončila aj celá prvá sezóna. 23-ročný cieľavedomý pretekár bol teda nútený opäť si zobrať úver, aby si mohol zakúpiť kokpit v stajni March‑Ford.Toto vozidlo však malo podľa Laudu isté výrobné chyby a tak na konci sezóny stajňu opustil. V nasledujúcej sezóne 1973 jazdil za britský tím B.R.M, kde sa mu konečne po piatom mieste na Veľkej cene Belgicka podarilo vybojovať prvé dva body v F1.Už v roku 1972 sa niekoľkokrát zviditeľnil v F2, kde sa mu podarilo niekoľko pretekov prebojovať až na stupne víťazov. Výsledky na dráhe mu otvorili brány do F1, kde si ho všimol samotný velikán Enzo Ferrari a v roku 1974 už oblieka farby Scuderia.
Toto spojenie bolo fenomenálne a už v roku 1975 získal svoj prvý titul majstra sveta s bodovým náskokom o tretinu vyšším než mal jeho súper na druhom mieste, Emerson Fittipaldi, ktorý jazdil za Lotus. Nasledujúci rok 1976 bol však osudný. V skvelo rozbehnutom šampionáte v stajni Ferrari si prežil peklo…18. júla 1976 sa postavil na najvyšší stupienok po víťazstve na Veľkej cene Veľkej Británie. Potom sa už mal pripravovať na náročný okruh v Nürburgringu, kde sa 1. augusta uskutočnila Veľká cena Nemecka. Tento okruh však patril medzi nebezpečnejšie, čo si uvedomoval aj sám Lauda. Týždeň pred začiatkom pretekov chcel rakúsky pretekár svoju účasť odrieknuť. Pamätná nehoda sa stala hneď v druhom kole. Stratí kontrolu nad monopostom, naráža do bariéry vedľa trate rýchlosťou 250 kilometrov za hodinu. Stena ho odrazí späť na trať, auto vzbĺkne a vybuchne, pričom mu odhodí prilbu. Vrak ešte úplne nestojí, keď doň naráža ďalšie vozidlo. Pri trati v tých časoch neboli žiadni zdravotníci, proti čomu Lauda protestoval, a tak sú pri ňom prví súperi. Na YouTube sa dá vidieť, ako Guy Edwards, Harald Ertl a najmä Arturo Merzario najprv hasia plamene, rozopínajú pásy a Laudu vytiahnu. Sanitka prichádza až po niekoľkých minútach, počas ktorých sa Lauda ešte postaví na vlastné nohy a komunikuje. Oheň mu zohavil tvár, ktorá navždy zmenila jeho podobu. Najviac však utrpeli pľúca. Sú takmer celé spálené, do tela sa nedostáva kyslík a v nemocnici Lauda upadá do kómy. Lauda bol s vážnymi zraneniami prevezený do nemocnice v Mannheime. Tá sa špecializovala práve na popáleniny, a preto šanca na záchranu pretekára stále žila. Celý svet s napätím očakával správy o jeho zdravotnom stave.Krok za krokom čeliaci nesmierným bolestiam, množstvu operácií sa prejavila Nikiho výnimočná sila a vôľa. Navzdory nie ešte zahojeným spáleninám na tvári sa po šiestich týždňoch s navždy znetvorenou tvárou posadil opäť za volant a skončil štvrtý.Boj o titul v šampionáte s jeho večným rivalom, Jamesom Huntom, rozhodol nebezpečný a daždivý pretek v Japonsku, na trati Fuji, kde sa rozhodol odstúpiť, keďže poznal cenu svojho života. Po dvoch kolách odstúpil a šampiónom sa stal jeho britský súper. Na túto tému vznikol aj film Rivalové.
V roku 1977 nenechal Lauda nič na náhodu a získal druhý titul majstra sveta za stajňu Ferrari, takisto s pozoruhodným náskokom pred Jodym Scheckterom jazdiacim za Wolfa. Po štyroch úspešných sezónach prešiel Niky k Brabhamu, no po dvoch rokoch kvôli technickým problémom s vozom šokoval a oznámil odstúpenie z F1 počas tréningu. Kontroverzné vozidlo s veľkým vetrákom na konci monopostu, Brabham BT 46B, bolo po triumfálnych pretekoch vo Švédsku zakázané. Pretekár dlho bez závodenia nevydržal a vrátil sa na okruh ako jazdec McLarenu, písal sa rok 1982.
O dva roky neskôr predviedol najnápínavejší súboj o titul šampióna spolu s kolegom Alainom Prostom. O zisku titulu rozhodol iba polbod, ktorý mal na svojom konte Niky Lauda. V nasledujúcej sezóne sa pretekár rozhodol s kariérou pilota skončiť. Veľkou vášňou viedeňského rodáka bolo lietanie. Venoval sa leteckej doprave, vlastnil tri aerolínie, Lauda Air, Niky a LaudaMotion. Niekedy lietadla sám pilotoval. Svet F1 nikdy tak úplne neopustil, pôsobil ako poradca pre Ferrari, šéf Jaguáru, televízny komentátor a od roku 2012 bol šéfom dozornej rady pre Mercedes. Dvakrát ženatý otec piatich detí má jediného nádejného následníka, syna Mathiasa, ktorý po nie príliš úspešnom pôsobení GP2, DTM, či Porsche Supercape, našiel svoje uplatnenie a prejavil zdedený talent vo svete endurance. Bol jedným z členov víťaznej posádky Aston Martin v majstrovstvách sveta vo vytrvalostných závodoch.
Po dvoch transplantáciach ľadvín sa Niki Lauda musel podrobiť transplantácii pľúc, po ktorej sa jeho zdravotný stav veľmi zhoršil. Po operácii sa Niki zotavoval, zlepšovanie jeho zdravotného stavu však počas poslednej zimy zabrzdila chrípka a všetko sa začalo komplikovať. Svet sa stal chodobnejším o jednu motoristickú legendu dňa 20.5.2019. Rodina o tom informovala verejnosť e-mailom. Vo veku 70 rokov odišiel na večný odpočinok fenomenálny jazdec, podnikateľ a muž činu, s nesmiernou odvahou, silou a bojovnosťou s ucithodným zmyslom pre spravodlivosť. Česť jeho pamiatke!